Toxikologické štúdie sú súčasťou rozsiahleho predlinického výskumu nových liečiv. Patria medzi testy bezpečnosti, ktorých cieľom je odhaliť nežiadúce účinky testovanej substancie na živý organizmus. Napriek zavedeným metódam in vitro, hlavným zdrojom žiadaných informácií o toxicite skúmanej látky zostáva experiment in vivo a jeho hlavným hrdinom laboratórne zviera. Len živý organizmus s neurohumorálnou reguláciou a spätnoväzbovými mechanizmami môže dať spoľahlivú a čo najširšiu odpoveď na otázku : ”Aké riziko znamená nový liek pre človeka?” Na druhej strane pokusy na zvieratách sú závažným problémom filozofickým i etickým na celom svete. Odpor voči využívaniu živých tvorov pre potreby človeka na jednej strane a ich nezastupiteľnosť v celom rade biologických testov na strane druhej - viedli k prísnemu vyčleneniu experimentov in vivo. Hlavné princípy realizácie štúdií na zvieratách boli postupne rozpracované a prijaté Radou Európy v Helsinkách (1975), v Ženeve (1985) a Štrasburgu (1986). Medzinárodný výbor pre vedu o laboratórnych zvieratách (ICLAS) zakladá a schvaľuje referenčné centrá pre kontrolu kvality laboratórnych zvierat na celom svete a organizuje medzinárodné konferencie. Pre výskumnú prácu s laboratórnymi zvieratmi bol roku 1979 v USA vypracovaný materiál: ”Zásady SLP (správnej laboratórnej praxe)”, ktorý bol v roku 1982 schválený OECD pre všetky krajiny EHS. Cieľom prijatých dokumentov bola snaha minimalizovať počty zvierat v experimentoch, zaistiť zvieratám optimálne podmienky a starostlivosť, hlavne však znížiť mieru ich utrpenia a strachu, ktorým sú vystavované v priebehu pokusu. Slovenská republika patrí medzi krajiny, kde platí Zákon o ochrane zvierat (bol prijatý 4. mája 1995 NR SR). Vo Vyhláške 231 z 9. júna 1998 sú rozpracované zásady ochrany pokusných zvierat, ktoré vychádzajú z medzinárodne platných noriem. Na výskumných pracoviskách existujú etické komisie, ktoré sa vyjadrujú k projektom pokusov na zvieratách. Ťažiskom však zostáva vzťah experimentátora a zvieraťa, ktoré využíva v mene výskumu. Na tejto elementárnej úrovni sa prejavuje úskalie a konfrontácia dvoch foriem života, z ktorých jedna vystupuje v roli nadriadenej a druhá slúži jej potrebám. Preto pre každého príslušníka homo sapiens, ktorý využíva iné živé tvory, platia slová Alberta Schweitzera, nositeľa Nobelovej ceny, ktorý povedal : ”Čo hovorí úcta k životu o vzťahoch medzi človekom a ostatným tvorstvom? Keď už nejaký život poškodzujem, musí mi byť jasné, ako ďaleko je to potrebné. V ničom nesmiem ísť ďalej, než je skutočne nevyhnutné ...”.