Počas jarných a letných mesiacov rokov 1997 a 1998 sme pozorovali únikové správanie druhu jašterica zelená (Lacerta viridis) počas rôznych fáz dňa a roka v prírodnom prostredí na južne exponovaných stráňach Zádielskej planiny a Turnianskeho hradného vrchu (CHKO Slovenský kras BR UNESCO).
Každých desať dní od apríla do septembra, predpoludním aj popoludní, sme zaznamenávali únikové vzdialenosti samcov, samíc ako aj juvenilných jedincov, ktoré sme následne porovnávali. Vyšpecifikovali sme 6 základných typov únikových reakcií, ktorých výskyt sme percentuálne rozdelili podla času pozorovania a pohlavia. Takisto sme zaznamenávali substrát, na ktorom sa jašterice v danom období zdržiavali najčastejšie.
Zistili sme, že v prvých dňoch sezóny aktivity je úniková vzdialenosť samcov kratšia než u samíc. Tento jav trvá približne do mája, kedy nastupuje obdobie párenia a únikové vzdialenosti oboch pohlaví sa približne vyrovnávajú. V ďalšom období, v podstae až do konca sezóny, je úniková vzdialenosť samcov výrazne vyššia ako u samíc, čo je spôsobené v prvom rade fyziologickou kondíciou (napr. gravidita samíc) jedincov a následne z toho vyplývajúcich ekologických nárokov a potrieb ovplyvňujúcich väčšinu druhov etologických prejavov , vrátane únikového správania. Zistili sme, že i teplota a počasie majú vplyv na únikové spravanie tohto druhu: pri nižších teplotách, hlavne dlhodobejších, sme pozorovali zníženie únikových vzdialeností a naopak pri zvýšenej teplote nárast tejto vzdialenosti. Teplotou bola úniková vzdialenosť u oboch pohlaví ovplyvnená v rovnakej miere, takže pri ich vzájomnom porovnaní sa rozdiel medzi nimi výraznejšie nezmenil.
Na základe pozorovaní z roku 1997 a skorších sme vyšpecifikovali 6 základných typov únikov. Taktiež sme zistili výrazné rozdiely využitia jednotlivých typov únikov medzi pohlaviami, ako aj zmeny počas jednotlivých mesiacov roka. Kým začiatkom sezóny prevládal rýchly únik do diery z krátkej vzdialenosti, počas najteplejších letných mesiacov to už bol únik na kryté miesto (najčastejšie do krovia z väčšej vzdialenosti), nikdy nie do diery, pričom jašterica rušiteľa pozorovala z tohto miesta. Čo sa týka substrátu, na ktorom sa jašterice vyhrievali, tak začiatkom sezóny a počas chladnejších dní prevládal nevodivý substrát (suchá tráva, drevo, viničné raždie), v teplejších dňoch to bol vodivý substrát (vápencové škrapy, bridlice alebo suchá hlina). Zaujímavosťou je zistenie, že jašterice využívali slnenie alebo lov na stromoch a kríkoch až v neskorších obdobiach sezóny, keď už boli na drevinách veľké listy, čo zrejmä súvisí s ich ochranným správaním.