Cieľom našej práce bolo zistiť existenciu možných kvalitatívnych a kvantitatívnych rozdielov v hlasových prejavoch medzi jedincami, kategorizovanými na základe excitability CNS do troch skupín (nízko, stredne a vysoko excitabilné).

Testovaná skupina bola tvorená 14 športovými koňmi (6 žrebcov, 1 valach, 7 kobýl) úžitkového typu slovenský športový pony.

Pozorovania prebiehali v habituačnej komore o rozmeroch 6 x 4,5 m, rozdelenej na 12 štvorcov (4x3). Kone sme sledovali individuálne, v 40 min. časovom intervale v dopoludňajších hodinách (9 - 12 hod.). Za využitia habituačného testu modifikovaného pre kone Medveckým, Halom, Novackým (1992), sme na základe frekvencie výskytu motorickej aktivity kone rozdelili do troch skupín–na vysoko, stredne a nízko excitabilné. Okrem frekvencie výskytu motorickej aktivity a iných doplnkových aktivít (očuchávanie, defekácia, urinácia, kývanie hlavou), sme hlavnú pozornosť venovali hlasovým prejavom (erdžaniu, fŕkaniu).

V skupine nízko (n = 8), stredne (n = 1) a vysoko (n = 5) excitabilných jedincov, sme sledovali kvalitatívne i kvantitatívne rozdiely v uplatňovaných hlasových prejavoch. Kvantitatívne rozdiely boli reprezentované frekvenciou výskytu sledovanej aktivity, kvalitatívne rozdiely sa týkali rozdielov v preferovaní určitej formy hlasového prejavu (v našom prípade erdžania a fŕkania). Rozdiely medzi jednotlivými skupinami sme štatisticky preverili.

Použitím Wilcoxonovho testu sme prišli k záverom, že medzi jedincami vysoko a nízko excitabilnými neexistujú štatisticky preukazne rozdiely vo frekvencií výskytu sledovanej aktivity erdžania, fŕkania a ani vo frekvencií výskytu hlasových prejavov celkovo. Pozitívnu koreláciu sme za použitia Spearmanovej poradovej korelácie zistili medzi erdžaním a defekáciou, ako aj medzi erdžaním a orientáciou na okno. Kone bez ohľadu na to, do akej skupiny patrili preferovali po príchode do nového prostredia fŕkanie (ktoré tvorilo 82,5% z celkového množstva hlasových prejavov) pred erdžaním (17, 5% z celkového množstva hlasových prejavov).

Na záver sme sa tiež pokúsili zistiť existenciu rozdielov vo frekvencii výskytu hlasových prejavov medzi skupinou žrebcov (n = 7) a kobýl (n = 6). Použitím Wilcoxonovho testu sme prišli k záverom, že medzi kobylami a žrebcami nie sú štatisticky preukazné rozdiely vo frekvencií výskytu erdžania, fŕkania a ani vo frekvencií hlasových prejavov celkovo. Obe pohlavia však po príchode do nového prostredia preferovali fřkanie (u žrebcov tvorilo 96,2% z celkového množstva hlasových prejavov, u kobýl 59,4% z celkového množstva hlasových prejavov).

Na základe nami dosiahnutých výsledkov sme dospeli k názoru, že kone po príchode na nové-neznáme miesto preferujú fŕkanie pred erdžaním (bez rozdielu excitačného typu a pohlavia).